Dlho som hľadala priestor, kde sa zaradiť. Nikam som nepatrila, nenašla som žiadne miesto, kde by som mala kúsok kľudu a pokoja. Vnútri som bola prázdna. Hrozne prázdna... Všetky povzbudivé slová padali do hĺbky a nedokázali naraziť na dno. Dno nebolo. V mojom vnútri bola ozvena... Šťastie bolo pre mňa proste iný nedosiahnuteľný matrix... Túžila som po pokoji, kľude a hlbokom spánku, ktorý bez tabletiek neprichádzal. Moje telo bolo ako otvorené za živa a každá myšlienka na neho mi spôsobovala pocit pomalého mučiaceho trhania vnútorností... Srdce som vnímala len ako bolesť sprevádzanú silným búšením, z ktorého som mala strach... Čakala som, kedy sa mi roztrhne hruď a srdce vyskočí... Utečie z tej bezduchej vychudnutej telesnej schránky. Bolesť a prázdnota... Zúfalstvo a bezmocnosť... Zostala vo mne spúšť.
Postupom času som si začala uvedomovať to vykúpenie a prozreteľnosť, ktorá mi zobrala z tela pijavicu. Pijavicu, ktorá mi sala srdce a dušu... Nebolo krvi, ktorá by mi dokrvila mozog... Nebolo duše, ktorej by sa chcelo žiť... Ale stále to bolelo... Nepomáhali ani tvrdenia, že božie mlyny melú pomaly ale isto a jemu sa to vráti. Kolobeh všetkého sa zosypal na moju hlavu. Pokazilo sa všetko, čo sa pokaziť dalo. Aj keď už nebol so mnou, čokoľvek urobil, ma bolelo. Každé slovo na rozvodovom súde, každá sms-ka, každý telefonát, každý očný kontakt, každé stretnutie u právnika, jeho mlčanie na moje návrhy na vysporiadanie spoločného majetku, predstava, že v deň rozvodu prezentoval spoločným známym novú priateľku. Bolí ma, že napriek všetkému nepripúšťa, ako veľmi mi ublížil. Nevážil lásku, istotu a všetko okolo toho... Nevážil si mňa... A to ma bolí...
Hádam by bolo rozumné odosobniť sa, veď sa správal ku mne ako hajzel. Počas manželstva a ešte viac po ňom. Obral ma o všetko... Bolesť sa zmenila na bolesť z nespravodlivosti, bolesť z neschopnosti čokoľvek zmeniť. Bolesť z toho, že ani náš právny systém mi nedá za pravdu. Je to ako v tej pesničke, že zákon nie je na strane poškodeného, skôr naopak. Ale niekde v mojom vnútri stále trvá „pocit“, ktorý sa nevytráca... Možno to nie je pocit, možno je to obava, že som schopná sa k nemu vrátiť... Napriek všetkému... A to ma bolí...
Predvídala som bolesť, ktorú budem cítiť, ak ho uvidím s inou... Predvídala som bolesť, ak ho uvidím... Bolelo to...
Bolí ma každý pokus o vzťah, ktorý mi od rozvodu nevyšiel... Bolí ma preto, že viem, že nie som pripravená, že kus mňa stále patrí jemu a stereotypu, ktorý sme spolu zažili... Vlastne aj tie neistoty boli istotami. Istotami, že sa vrátia, že nezmiznú a že budú bolieť.
Môj posledný rok bol rokom bolesti... Moje rany sa hoja veľmi pomaly...
Prečo je to tak, že ten, čo bolesť spôsobuje nájde šťastie a pokoj skôr ako ten, komu bolesť spôsobili? Kedy príde pocit spravodlivosti a satisfakcie? To čakanie bolí....
PS: Práve mi kamarátka povedala, že ho videla s novou priateľkou. Vystúpili z nového auta a tešia sa z toho, že si postavia nový dom... Miluje sa s ňou... Dáva jej bozky, ktoré kedysi patrili mne, dotýka sa jej. Dáva jej to, čo prisahal pred Bohom mne... A mňa to bolí...
